V druhej polovici 19. storočia došlo k postupnému odkloneniu od klasiky a plynulému prechodu na neklasickú filozofiu, začalo obdobie zmeny vzorcov a zásad filozofického myslenia. Filozofia 20. storočia charakterizovala klasický trend ako druh úplnej tendencie alebo štýlu myslenia, ktorý je charakteristický asi tristo rokov starej éry rozvoja západného myslenia. V tomto období bola štruktúra myslenia klasického smerovania dôkladne preniknutá so zmyslom pre prirodzený poriadok vecí a racionálne zrozumiteľný v teórii poznania. Prívrženci klasického hnutia verili, že myseľ je hlavným a najdokonalejším nástrojom na transformáciu v ľudskom živote. Rozhodujúce sily, ktoré nám umožňujú dúfať v vyriešenie naliehavých problémov ľudstva, zvestované vedomosti ako také a racionálne vedomosti.
V XX storočia. v dôsledku mnohých sociálno-kultúrnych zmien, ako napr. pokrok vo vedeckých poznatkoch a technologický pokrok, sa triedna konfrontácia nestala taká tvrdá ako v 19. storočí. Západoeurópska filozofia 20. storočia zažila prudký nárast v teoretickej prírodovednej vede, ktorá viedla k skutočnosti, že materialistické a idealistické systémy sa ocitli nekonzistentné pri vysvetľovaní zmien, ku ktorým došlo vo vede a spoločnosti. Vo filozofických školách 20. storočia už konfrontácia medzi idealistickými a materialistickými teóriami nezaberala bývalé dominantné miesto, čím ustupovala novým trendom.
Filozofia 20. storočia bola determinovaná predovšetkým skutočnosťou, že klasické stavby už viac neuspokojovali mnohých predstaviteľov filozofických hnutí, pretože stratili koncept človeka ako takého. Rôznorodosť a špecifickosť subjektívnych prejavov človeka, ako verili niektorí myslitelia tej doby, nemožno pomocou metód vedy uchopiť. Na rozdiel od racionalizmu začali filozofi zavádzať neklasickú filozofiu, pričom primárnou realitou bol život a existencia človeka.
Západná filozofia 20. storočia spochybňovala túžbu klasickej filozofie predstaviť spoločnosť ako objektívnu entitu podobnú prírodným objektom. 20. storočie prešlo pod záštitou určitého „antropologického rozmachu“, ku ktorému došlo vo filozofii. Obraz tzv. Spoločenskej reality, charakteristický pre filozofiu tej doby, priamo súvisel s pojmom „intersubjektívnosť“. Ako vtedajší filozofi verili, tento smer bol navrhnutý tak, aby prekonal rozdelenie na subjekt a objekt, ktorý bol taký charakteristický pre sociálnu klasickú filozofiu. Insubjektívne smerovanie vo filozofii bolo založené na myšlienke osobitného druhu reality, ktorá sa vyvíja vo vzťahu ľudí.
Metódy vyvinuté a uplatňované filozofiou 20. storočia sú v porovnaní s klasickou filozofiou 19. storočia zložitejšie a dokonca aj trochu prepracované. Prejavilo sa to najmä v rastúcej úlohe filozofickej práce o forme a štruktúre ľudskej kultúry (symbolické formácie, významy, texty). Filozofiu 20. storočia charakterizuje aj multidisciplinárny charakter. Vyjadruje sa to v rozmanitosti jej oblastí a škôl. Všetky nové sféry, ktoré predtým zostali neznáme, boli zahrnuté do obehu filozofického a vedeckého porozumenia v 20. storočí.
Na začiatku novej éry sa zmenila tonalita a všeobecná nálada filozofických diel, stratili sebavedomý optimizmus, ktorý je charakteristický pre klasickú filozofiu. Filozofia 20. storočia sa veľmi priblížila k vytvoreniu úplne nového paradigmy vnímania sveta, veľkosti sveta a svetonázoru, osoby, ktorá je priamo spojená s neustále sa zvyšujúcimi potrebami radikálne nového druhu racionality.
