Problém poznateľnosti sveta je jedným z kľúčov v epistemológii. Bez jeho riešenia nie je možné určiť povahu poznania a jeho rozsah, ani zákony alebo trendy ľudskej duševnej činnosti. V súvislosti s tým zvyčajne vzniká otázka, aký je vzťah nahromadených informácií k realite a aké sú kritériá ich spoľahlivosti. Jednou z hlavných otázok, ktorým filozofi čelia už niekoľko tisícročí, je, ako realita skutočne odráža naše vedomosti a či je naše vedomie schopné poskytnúť primeraný obraz o našom prostredí.
Problém poznateľnosti sveta vo filozofii samozrejme nezískal úplné a jednoznačné riešenie. Napríklad agnosticizmus kategoricky (alebo prinajmenšom v určitom zmysle) popiera, že dokážeme spoľahlivo pochopiť podstatu procesov prebiehajúcich v prírode a nás samých. To neznamená, že tento filozofický koncept v zásade odmieta poznanie. Napríklad taký vynikajúci mysliteľ, ako je Immanuel Kant, venoval tomuto problému veľa práce a nakoniec dospel k záveru, že dokážeme pochopiť iba javy, a nič viac. Podstata vecí pre nás zostáva neprístupná. Ďalší filozof, Hume, ktorý pokračoval vo svojich myšlienkach, navrhol, že sa ani nehovoríme o javoch, ale o našich vlastných pocitoch, pretože nám nič iné nebolo poskytnuté, aby sme ich pochopili.
Problémy poznateľnosti sveta medzi agnostikami sa teda dajú zredukovať na tvrdenie, že pozorujeme a prežívame iba určitý vzhľad a podstata reality je pred nami skrytá. Malo by sa povedať, že nikto túto tézu vyvrátil. Už v 18. storočí Kant vo svojej Kritike čistého dôvodu položil otázku, čo môžeme všeobecne vedieť a ako, a odvtedy zostáva takmer rovnako relevantný ako vtedy. Môžeme samozrejme obviňovať agnostikov z toho, že celé množstvo našich vedomostí zredukovali na čisto mentálnu činnosť, ktorá neanalyzuje prostredie tak, ako sa naň prispôsobuje. Ten istý Kant nazval náš dôvod niečo podobné plesniam, s ktorými si dieťa hrá v pieskovisku. Všetko, čo berieme, priamo v našom mozgu, nadobúda danú formu. Preto skôr konštruujeme objekt, ktorému sa snažíme porozumieť.
Problém poznateľnosti sveta alebo skôr jeho nepochopiteľnosti stále zaujímajú vedci. Pragmatickí filozofi tvrdia, že naša duševná činnosť je vo svojej podstate iba utilitárna a my „vytiahneme“ z reality, čo pomáha prežiť. Helmholtzova teória je zaujímavá tým, že jednoducho vytvárame symboly, šifry a hieroglyfy a tieto alebo tieto pojmy označujeme pre svoje vlastné pohodlie. Slávny matematik Poincare, rovnako ako autor „filozofie života“ Bergson, sa medzi sebou zhodli, že naša myseľ dokáže porozumieť určitým vzťahom medzi javmi, ale nedokáže pochopiť, aká je ich povaha.
Problém poznateľnosti sveta znepokojuje moderných filozofov. Tvorca slávnej teórie overovania a „falšovania“ Karl Popper vyzval vedcov, aby boli opatrní a tvrdili, že nie sme k dispozícii s nejakou objektívnou pravdou, ale iba s hodnovernosťou. Znalosť nám nedáva úplnú reflexiu reality a prinajlepšom môže slúžiť potrebám a utilitárnym potrebám človeka. Jeho rovnako slávny protivník Hans-Georg Gadamer uviedol, že toto všetko platí iba pre prírodné a matematické vedy, ktorým sa pravda vôbec vôbec neodhaľuje. Posledné uvedené je možné iba v oblasti „duchovných vied“, ktoré používajú na porozumenie úplne odlišné kritériá.
Napriek tomu aj väčšina týchto vedcov napriek tomu pripúšťa pravdepodobnosť realizácie reality a problém poznateľnosti sveta sa pred nimi jednoducho objavuje ako otázka povahy toho, čo a ako študujeme. Existuje aj ďalšie hľadisko, ktoré je nám známe, pretože sa na ňom podieľala materialistická filozofia. Podľa nej je zdrojom poznania objektívna realita, ktorá sa viac-menej primerane odráža v ľudskom mozgu. Tento proces prebieha v logických formách vyplývajúcich z praxe. Takáto epistemologická teória sa snaží vedecky zdôvodniť schopnosť ľudí dať v súhrne svojich vedomostí skutočný obraz reality.
