Jednou z najzaujímavejších oblastí lingvistiky je etymológia - veda o pôvode lexikálnych jednotiek. Príbehy o ich narodení a úvode do slovnej zásoby sú niekedy ako detektívne príbehy, niekedy ako vtipy …
Význam slova „urážka na cti“
Zaujímavým vysvetlením tohto lexému je V.I. Dahl vo svojej slávnej práci o interpretácii jednotiek ruského jazyka. Podľa vedcov je urážka na cti „bezejmenná“ (tj v podstate anonymná), „urážlivé písanie, hnačka“.
V modernejších slovníkoch už charakter anonymity zmizol, ale význam ohováranej eseje, a to aj s útokmi, urážky, stále zostáva. Môže to však byť nielen písomná správa, ale aj karikatúra s rovnakými nepravdivými a urážlivými informáciami o osobe alebo skupine ľudí, ako aj o politickej strane alebo sociálnom hnutí.
Je zaujímavé, že v 19. storočí malo v západných krajinách av Rusku slovo „urážka na cti“ právny význam falošnej výpovede.
Etymológia slova „urážka na cti“
Často sa stáva, že o pôvode tokenu neexistuje jednomyseľný názor. To isté sa stalo so slovom „urážka na cti“. Toto je celý príbeh. Predpokladá sa, že pochádza z mena Pasquino. Vedci však nesúhlasia s ich názorom. Niektorí veria, že obuvník s týmto menom žil v Ríme v 15. storočí a zdalo sa, že nemilosrdne stigmatizuje nadriadené osoby pre svoje rôzne hriechy. Podľa iných bol Paskvino buď krčmár alebo holič. Iní sú si istí, že v staroveku na jednej z rímskych ulíc bol umiestnený zbrojný zvyšok sochy, ktorý pôvodne zobrazoval slávneho človeka. Oproti tomu žil nenápadný učiteľ - maestro Paskvino, ktorého študenti videli vonkajšiu podobu poprsie s jeho mentorom a nazvali ho rovnako.
Na širokom podstavci a na veľmi preplnenom mieste bola socha. Prispelo to k tomu, že sa k nemu začali nalepovať najrôznejšie ostré epigramy, karikatúry, často priame klebety alebo urážky na cti, niekedy aj anekdoty, v ktorých boli kritizovaní predstavitelia katolíckej cirkvi alebo vlády. Takže všetko prilepené na Paskvino možno považovať za urážku na cti. Tu je príbeh.
Výslovnosť slova "libel"
Tento znak sa dostal do ruského jazyka nepriamo - od taliančiny cez poľštinu. Slovo si teda, prirodzene, zachovalo stresovú charakteristiku tohto jazyka - vždy na predposlednej slabike, zatiaľ čo v nemčine sa dôraz kladie na druhý jazyk: pasquíll - urážka na cti. Stres sa niekedy úmyselne prenáša až do konca slova. Stáva sa to, keď chcú zámerne dať výroku ironický význam: „Znovu vydal ďalšie urážku na cti.“
Náš jazyk je plný slov, ktoré kladú dôraz na mobilitu, čo často mätie cudzincov, ktorí študujú ruštinu.
Pokiaľ ide o slovo „urážka na cti“, neovplyvnilo ho to. V deklinácii v jednotnom aj množnom čísle dôraz vždy stojí na prvej slabike.
Výslovnosť tohto slova je ďalšou črtou - zastaralá forma pashkvilu. Mimochodom, v poľštine to znie takto. A v ruskej klasickej literatúre storočia XVIII - XIX sa v tejto podobe často vyskytuje.
