Centralizácia a decentralizácia sú dva vládne systémy. V rámci prvého konceptu je stanovené, že vládna autorita sa podieľa na všeobecnej regulácii verejného života. Spolu s tým sa usiluje usmerňovať činnosť územných samospráv a podriadiť jej priamemu vplyvu mnohé alebo všetky aspekty územného života. Decentralizácia riadenia poskytuje rozlíšenie medzi činnosťou miestnych a štátnych orgánov. Tento koncept je do istej miery spojený s pojmom „samospráva“, nie je však s ním totožný. Decentralizácia je širším pojmom, vzhľadom na to, že zabezpečuje úplnú autonómiu regiónov, federálny systém. Samospráva okrem toho predpokladá povinnú závislosť od jedinej zákonodarnej moci. Takýto jav je zároveň prípustný iba v jednej časti štátu na jednom alebo viacerých jeho územiach.
Centralizácia a decentralizácia mali spočiatku rôzny vývoj a distribúciu na celom území. Vzhľadom na nedostatočný počet komunikačných trás nebolo možné dôsledne zvýšiť štátnu moc s následným rozdelením jej vplyvu na všetky aspekty života krajiny. Spolu s tým sa na ňu usilovala aj určitá časť populácie, ktorá zastupovala vládnuce kruhy. Pri vytváraní jednotného regulačného systému orgány videli politické a ekonomické prostriedky na využívanie mas.
Centralizácia a decentralizácia boli izolované v dávnych represívnych štátoch. Úrady preto menovali satrapy (vládcovia) v samostatných provinciách, požadovali od nich vojakov a peniaze. Orgány zároveň nemohli vykonávať kontrolu svojich činností. Vládcovia na ich územiach vlastnili takmer úplnú nezávislosť.
Centralizácia a decentralizácia v Rímskej ríši boli do istej miery vyvážené. Napriek autokratickému systému a skutočnosti, že provincie boli formované iba na udržanie jednotnej štátnej moci, štát uznal samosprávu v mestách a provinciách.
Po páde Rímskej ríše v celej Európe (s výnimkou Byzancie) politický systém nezabezpečoval centralizáciu. Toto bolo charakteristické pre mnoho súčasných stavov. V rámci feudálneho systému neexistovali ani podmienky na vytvorenie centrálneho systému. Spolu s tým sa o to usilovala rozvíjajúca sa kráľovská moc. Napríklad vo Francúzsku dosiahla najväčší úspech. Následne boli základom republiky princípy francúzskej monarchie. V rámci republikového štátneho systému vo Francúzsku sa však používa aj zásada suverenity. Riadiaci orgán je však pod kontrolou jediného štátneho orgánu. Zároveň je tu nedostatočne rozvinutá samospráva.
Dôsledná centralizácia bola možná až v 19. storočí. Počas tohto obdobia sa vytvorili priaznivé podmienky, najmä komunikačné linky vznikli a boli dobre vyvinuté, telegraf a pošta fungovali správne.
Je potrebné poznamenať, že určité štátne štruktúry, v spojení s ich vlastnosťami, môžu normálne existovať iba pod centralizovaným riadením. Medzi tieto štruktúry patrí armáda, medzinárodný obchod, námorníctvo a iné. Komunikačné prostriedky (telegraf, pošta), komunikačné linky (železnice) sa tiež nemôžu stratiť bez toho, aby boli poskytnuté orgánom, ktorých pôsobnosť sa rozširuje na malú oblasť. Existencia a rozvoj týchto oblastí si vyžaduje financovanie, ktorého riadenie sa vykonáva podľa jednej zásady, jednej moci.
