Sociálne pôsobenie je spôsob existencie človeka, spoločnosti, ktorá sa prejavuje úmyselnou premenou a odrazom sveta, životných podmienok. Okrem toho sa vyskytuje vplyv na to, čo už v prírode existuje, a na to, čo jednotlivec (ľudia) umelo vytvára.
Sociálne opatrenia zahŕňajú rozpory, základné črty a hnacie sily, ktoré sú charakteristické pre sociálnu realitu. Nie je náhoda, že to bol on, ktorý dostal významné miesto od vynikajúcich vedcov. Napríklad Weber rozvinul teóriu spoločenských akcií. Podľa jeho názoru sa môže zamerať na očakávané a súčasné, ako aj na minulé ľudské správanie. Zároveň môže spoločenské konanie (najmä nezasahovanie) predstavovať pomstu za urážky v minulosti, ochranu pred nebezpečenstvom alebo prevenciu toho, čo sa má predpokladať zajtra. Môže byť zameraný na cudzincov aj známych ľudí.
Podľa Weberovej koncepcie má spoločenské konanie dve vlastnosti. V prvom rade sa vyznačuje racionalizmom a uvedomením. Po druhé, je zameraná na správanie ostatných ľudí.
Sociálne pôsobenie je určené osobitnou ľudskou potrebou. Táto potreba je formovaná do ideálneho cieľa. Toto je vnútorný impulz, ktorý do istej miery spôsobuje činnosť zdroja energie. Nespokojnosť rôznych druhov má rôzne formy (hlad, úzkosť, tvorivá úzkosť, morálne nepohodlie atď.). Všetky naznačujú rozpory, ktoré sa vyskytujú medzi tým, čo ľudia potrebujú, a tým, čo vlastnia za určitých daných podmienok. Nespokojnosť vyvoláva určitú akciu. Cieľom je očakávaný výsledok, pri ktorom sa má nájsť riešenie. Po dosiahnutí cieľa teda nastane rovnovážny moment medzi potrebami a túžbou.
Je potrebné poznamenať, že nie každá činnosť sa dá nazvať sociálnou. Dôvodom je skutočnosť, že nie je vždy zameraná na iných ľudí.
Napríklad vysoko špecializovaná vedecká osobnosť sa môže usilovať o realizáciu konkrétnej vedeckej a kognitívnej potreby. Pozná situáciu týkajúcu sa určitých známych informácií a údajov, ktoré je potrebné vyšetriť. V súlade s týmto vedec vypracúva plán riešenia, pričom vychádza z predpokladov, predpokladá sa, vyberá metódy dokazovania. V tomto prípade nie je žaloba sociálna. Schopnosť stanoviť vedecký cieľ, jeho samotné riešenie je, samozrejme, produktom rozvoja spoločnosti. Vedec sa pri svojom výskume zakladá aj na nadácii vytvorenej predchádzajúcimi generáciami. V tomto zmysle vedec skúma problém, ktorý sa rieši očami spoločnosti ako celku. V konkrétnom okamihu v priebehu riešenia problému sa však samotné vyhľadávanie netýka spoločenskej činnosti.
Situácia sa vníma inak, ak vedec pociťuje v priebehu svojho výskumu potrebu vytvárať priaznivé podmienky. Túto potrebu možno vyjadriť napríklad získaním uznania kolegov, prekonaním možných prekážok atď. V tomto prípade je veda vnímaná ako interakcia ľudí. Výsledkom je spoločenské konanie.
Uvedený stav vzniká v dôsledku formovania zamerania na iných jednotlivcov, keď sa predpokladá nepriama alebo priama interakcia.
Za zásadotvorný princíp sociálneho konania je možné považovať motiváciu a zdroj sociálneho rozvoja. Orientácia na ostatných je v podstate najdôležitejším prostriedkom a podmienkou, ktorá prispieva k uspokojeniu ľudských potrieb, k realizácii životných cieľov.
