Zvedavosť o tom, čo nás obklopuje, pokusy pochopiť, ako vesmír funguje, ako aj túžba preniknúť do neznámeho sveta druhého sveta, boli vždy znakom ľudskej mysle. Keď ľudia pociťujú, prežívajú alebo pozorujú niečo, čo sa deje s ostatnými, prispôsobia sa a upevnia ho, chcú nielen správne porozumieť tomu, čo je situácia, ale tiež, či je možné pochopiť pravdu. Poznanie vo filozofii je jednou z najzaujímavejších otázok, pretože filozofia sa snaží racionalizovať a vysvetliť rôzne procesy, ktoré sa vyskytujú v ľudskom mozgu a sú zamerané na získavanie vedomostí.
Proces poznávania je komplikovanejší ako obyčajné zhromažďovanie vedomostí - je to tvorivé, kultúrne a sociálne; Zahŕňa nielen racionálne, ale aj intuitívne a zmyslové mechanizmy myslenia. Preto je kognícia vo filozofii špeciálnym problémom, ktorý sa zaoberá špeciálnou teoretickou časťou zvanou epistemológia alebo epistemológia. Začiatok epistemológie ako osobitného odboru filozofie položil v 19. storočí Scot Ferrier. Táto filozofická disciplína skúma metódy a princípy získavania vedomostí, ako aj to, čo je kognícia, čo má spoločné so skutočným svetom, či má hranice a tiež aké sú vzťahy medzi tým, čo je známe a tými, ktorí to vedia. Existuje veľa rôznych teórií vedomostí, ktoré sa navzájom kritizujú a ponúkajú množstvo konceptov o tom, čo sú znalosti pravdivé a spoľahlivé, aké sú ich typy a prečo sme všeobecne schopní spoznať svet a seba samých.
Stručne povedané, filozofi v tejto oblasti sa zaoberajú pochopením, prečo existujú znalosti; ako môžeme zistiť, že toto je presne poznanie, ktoré má istotu a pravdu, a nie povrchný úsudok (alebo názor) alebo dokonca klam; ako sa tieto vedomosti vyvíjajú a aké sú samotné metódy poznávania. Vo filozofii bola počas celej jej histórie mimoriadne naliehavá otázka významu získania vedomostí pre človeka a ľudstvo, či už prináša šťastie alebo smútok. Je však možné, že získavanie nových poznatkov v živote modernej spoločnosti nadobudlo taký význam, že súčasná fáza rozvoja tejto spoločnosti sa často nazýva informačná, najmä preto, že práve informačný priestor spája ľudstvo.
Poznanie vo filozofii vyzerá ako proces, ktorý má sociálny a hodnotný charakter. Dejiny nám hovoria, že ľudia boli pripravení nielen získať nové vedomosti, ale aj ich obhajovať, napriek tomu, že veľmi často museli a teraz musia platiť životom, slobodou, odlúčením od príbuzných. Keďže ide o proces, je podobný iným činnostiam študovaným vo filozofii a podobne ako sú určené potrebami (túžba porozumieť, vysvetliť), motívmi (praktickými alebo čisto intelektuálnymi), cieľmi (získavaním vedomostí, porozumením pravdy), prostriedkami (napríklad pozorovanie, analýza, experiment, logika, intuícia atď.) a výsledky.
Jedným z hlavných problémov, o ktoré sa filozofické myslenie zaujíma, je to, ako sa rozvíja kognícia. Filozofia spočiatku stanovila, že prvým typom vedomostí boli naivné, bežné vedomosti, ktoré sa postupom času v procese rozvoja kultúry zlepšili, čo viedlo k vzniku teoretických princípov vedeckých poznatkov a myslenia. Zároveň filozofia rozlišuje medzi princípmi a metódami vlastného filozofického poznania a štúdiom špecifických vedeckých poznatkov (filozofia vedy).
Filozofi uvažovali aj o tom, akú úlohu zohráva poznávací subjekt v procese poznávania. Poznanie vo filozofii nie je iba štúdium vecí a procesov, ktoré obklopujú človeka alebo sa v ňom vyskytujú nezávisle, ale aj jeho duchovný život. Vedieť, človek si nielen uvedomuje, že študuje niečo vonkajšie, ale tiež, že táto štúdia ovplyvňuje sám seba. Okrem toho, najmä v oblasti humanitárneho poznania, môžu stavy poznania ovplyvňovať stav poznaného subjektu, jeho hodnoty a presvedčenia. Pri posudzovaní tohto zložitého problému dospeli filozofi rôznych smerov k úplne opačným záverom. Napríklad pozitivisti vyčítali humanitárne znalosti za nedostatok objektivity a predstavitelia filozofickej hermeneutiky naopak považovali subjektivitu za špecifický znak humanitárneho poznania, ktoré je preto bližšie k bezprostrednosti, a teda k pravde.
