Leo Ginzburg bol vynikajúcim sovietskym prekladateľom a publicistom. Keď prešiel hrôzami druhej svetovej vojny, vo svojich knihách rozpráva o bolesti, ktorú musela znášať celá generácia. Jeho hlavnou činnosťou bol však preklad diel z nemčiny do ruštiny.
životopis
Lev Vladimirovič Ginzburg sa narodil 24. októbra 1921 v Moskve. Jeho rodina bola pre sovietsku inteligenciu celkom bežná, otec pracoval ako právnik. Lev Vladimirovič sa ako dieťa zúčastnil tried v literárnom štúdiu v Dome priekopníkov, ktorého učiteľom bol Michail Svetlov, sovietsky básnik a dramatik, novinár a vojnový korešpondent. Aj v škole intenzívne študoval nemčinu. Po dovŕšení osemnástich rokov vstúpil na Moskovský inštitút filozofie, literatúry a histórie. N. G. Chernyshevsky. Okamžite bol však odvedený do armády, kde musel pôsobiť viac ako šesť rokov na Ďalekom východe. Tam boli jeho básne publikované v frontových a vojenských novinách.
O niekoľko rokov neskôr vstúpil a promoval v roku 1950 na filologickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity. Jeho prvé preložené a publikované dielo bolo z arménskeho jazyka, ktoré vyšlo v roku 1952. Neskôr sa zaoberal prekladmi iba nemeckej literatúry. Mnoho diel nemeckých spisovateľov preložených Leom Ginzburgom pochádza z konca stredoveku a renesancie. Zaujímali ho knihy o dobách tridsaťročnej vojny v rokoch 1618-1638, folklór obyvateľov Nemecka a ich básnikov. Bol to muž, ktorý vdýchol život do starodávnych rukopisov. Životopis Leo Ginzburg naznačuje, že zomrel po operácii v zlom stave. Po anestézii nebol predurčený na prebudenie a 17. septembra 1980 zomrel slávny sovietsky prekladateľ.
Protichodné názory na nemeckého ľudu rôznych čias
Lev Vladimirovič, ktorý študoval nemčinu od útleho veku a písal poéziu, bol vo svojich literárnych predsudkoch veľmi protirečivý, ako sa na prvý pohľad zdalo. Koniec koncov, vzhľadom na to, že napísal knihy o antifašistických témach, plné horkosti a nenávisti k činom Hitlera a jeho spolupracovníkov, potom, na rozdiel od toho, s akou trepidáciou zaobchádzal s dielami stredoveku starého Nemecka a neskôr až do XVIII storočia.
Depresívny pocit, ktorý spôsobuje ťažký sediment u akejkoľvek osoby, sprevádza Ginzburg počas jeho prózy. Vo svojich knihách sa snaží sprostredkovať atmosféru vzťahov medzi ľuďmi počas vojny a je presvedčený, že horkosť tohto zážitku sa časom nikdy nevymýva. Je navždy vtlačený do pamäti mnohých ľudí. A naopak, prekladajúc texty nemeckých básnikov a spisovateľov s vtedajšími textami a drámami tej doby, zdalo sa, že Lev Vladimirovich opäť žije spolu s autormi. To bola filozofia jeho vzťahu k samotnému pojmu preklady a osobnosti osoby.
Dá sa predpokladať, že Leo Ginzburg chcel svojou prácou odhaliť podstatu toho istého národa. Ukážte, že každý človek má úžasné a strašné vlastnosti. Tento vzorec platí pre celé národy.
preklady
Väčšina diel, ktoré preložil z nemčiny, staronemčiny a latinčiny, sa dodnes považuje za najlepšiu. Lev Vladimirovich slovo majstrovsky vlastnil. S ľahkosťou virtuózov prešiel v čase do hlbokej minulosti, keď boli tieto starodávne texty napísané. Jeho preklady sú vysoko oceňované v Rusku aj v Nemecku.
Kreatívny prístup k prekladom Leva Vladimiroviča často znamenal zvýšenie objemu textov. Napríklad text Parsifalu bol prinajmenšom zdvojnásobený. A „Fuga smrti“ Pavla Celana v origináli pozostáva z 30 riadkov, zatiaľ čo Ginzburg ju preložil do ruštiny s viac ako stovkou riadkov. Medzi jeho diela patria „Nemecké ľudové balady“ a slávny „Texty Vaganov“, básne nemeckých básnikov, poézia a mnoho ďalších diel.
Carmina burana
Alebo, ako sa prekladá, Codex Buranus je osvetlený rukopis v latinčine vo forme zbierky básní a piesní. Táto zbierka obsahuje piesne na rôzne témy: poučné, banketové, poučné, satirické, milostné a liturgické drámy.
Jedna z najväčších zbierok stredovekých vagónov a golfistov zaujala Leo Ginzburga. Preklad tejto práce sa stále považuje za jeden z najbližších k originálu. Znie to skvele v mnohých jazykoch.
David Tukhmanov napísal album, vrátane jednej z piesní preložených Leom Ginzburgom s názvom „From the Vagans“, alebo ako sme to nazývali „Student's Song“, „Na francúzskej strane …“ alebo jednoducho „Student“.
Protifašistická žurnalistika
V dospelosti sa prekladateľ Lev Ginsburg okrem práce so starými textami venoval aj žurnalistike. Svoju prácu venoval téme krvavého a represívneho fašizmu, ktorý sa ukázal byť úzko spätý s osudom ruského ľudu. Lev Ginzburg, ktorý kreslí paralelu medzi fašizmom a komunizmom, vo svojich knihách argumentoval zbabelosťou, úzkym myslením národov pod jarmou totalitných štátov. A naopak, zjavenia a výčitky svedomia za účasť na týchto udalostiach. Za to, čo som musel vidieť na vlastné oči a prechádzať mojím srdcom, sledujem hrôzy druhej svetovej vojny. Jeho publikované knihy získali mimoriadnu popularitu medzi tými, ktorí tiež prešli vojnou.
Citácia z knihy „Iba moje srdce bolo zlomené …“:
Horor fašizmu spočíva v tom, že zabíja všeobecne akceptovanú morálku, večné morálne normy, vymazáva prikázania. Čo znamená Hippokratova prísaha pre lekára tábora v porovnaní s príkazom od Sturmbanführera?
kritika
V atmosfére pútavej totality v Sovietskom zväze mnoho publikácií nechcelo publikovať Ginzburgove diela. Vydanou knihou „Iné svetové stretnutia“ sa však šťastná náhoda objavila v roku 1969 v časopise „Nový svet“. V tejto knihe autor opísal osobné rozhovory s vrcholom Tretej ríše. Po vydaní kniha získala obrovskú popularitu. Takéto odhalenia však neboli schválené „zhora“. To bol ďalší dôvod na zmenu šéfredaktora. Takéto aktuálne a horúce témy v tom čase neboli cenzurované.
Na druhej strane nemecký slovanský Wolfgang Cossack vyjadril svoj názor na prácu Ginzburgu. Autor podľa jeho názoru nesprávne vyložil udalosti, ktoré sa odohrali v Nemecku v predvojnovom období a počas druhej svetovej vojny, a obvinil len Nemcov zo všetkých zločinov.
Posledná kniha „Iba moje srdce bolo zlomené …“
Posledná kniha „Iba moje srdce bolo zlomené …“, ktorú napísal Leo Ginzburg, vyšla po jeho smrti. Bol to mimoriadne náročný rukopis, pretože obdobie jeho písania sa časovo zhodovalo s najväčšou stratou v živote sovietskeho prekladateľa. Práve v tom čase zomrela manželka Leo Ginzburgu, ktorú s láskou nazval Buba.
"Milovala som prácu tak, aby bola blízko, aby som pri vzhliadnutí mohla vidieť jej tvár, takmer vždy žiarila láskavosťou, pokojom a zriedka podráždená, zlá." Skopírovala som z jej krásnej tváre veľa slov a liniek. “
Podľa mnohých čitateľov je táto kniha plná milosrdenstva, súcitu, vyznania a nahoty tvárou v tvár zármutku. Svojou dušou autor žiada, aby bol tolerantnejší voči blízkym a príbuzným, apeluje na ľudstvo v každej osobe. Smrť jeho manželky určite priniesla do jeho rukopisu takú jemnú, ale ostrú poznámku.
Meno svojej knihy Leo diktoval sestre pred operáciou, po ktorej sa nikdy neprobudil. Boli to linky v nemčine, citujúc Heinricha Heineho, ktorého diela sa tak často prekladajú do ruštiny. Táto línia znela ako Brain Und Nur mein Herz - „Iba moje srdce bolo zlomené.“
