Taliansko je krajinou, ktorá svetu predstavila obrovské množstvo vynikajúcich umelcov, mysliteľov, skladateľov a básnikov. Talianska kultúra sa považuje za neoddeliteľnú súčasť globálnej kultúry, pretože mnohé úspechy Talianov v oblasti hudby, architektúry, divadla a maľby mali výrazný vplyv na formovanie kultúrnych charakteristík susedných krajín.
Ešte pred formovaním starovekého Ríma na území moderného Toskánska vznikli národné tradície Etruskov, ktoré položili základy pre vznik talianskej kultúry ako celku. Pád Rímskej ríše viedol k jej úpadku a až v polovici 11. storočia našla kultúra Talianska opätovné znovuzrodenie. Rozkvet talianskej architektúry, maľby a hudby pripadá na 14. storočie, ktoré zanechalo svetu veľa známych mien.
V centre koncepcie „kultúry Talianska“ sú tri najdôležitejšie časové obdobia:
- Obdobie predchádzajúce renesancii a nieslo názov proto-renesancie (13-14 storočia). Z tých známych mien tej doby k nám prišli mená ako Dante Alighieri (básnik, zakladateľ literárneho talianskeho jazyka, autor „Božskej komédie“), František z Assisi (slávna postava katolíckej cirkvi), Marco Polo (cestovatel a objaviteľ z Benátok) a ďalšie.
- Renesanciu alebo renesanciu (koncom 14. - 16. storočia) poznajú nasledujúce mená kultúrnych tvorcov: Leonardo da Vinci (veľký vedec, vynálezca, umelec, sochár), Giordano Bruno (filozof, básnik, propagandista materializmu), Nikola Machiavelli (mysliteľ, filozof, spisovateľ), prominentný politik), Michelangelo (maliar, básnik, architekt, sochár), Galileo Galilei (vedec, astronóm a filozof) a ďalšie.
- Obdobie vysokej renesancie (koniec 16. - 17. storočia) sa stalo akýmsi prechodným obdobím od staroveku do súčasnosti. Začiatkom 17. storočia prechádza talianska kultúra výraznými zmenami, renesancia postupne ustupuje novému architektonickému a umeleckému štýlu s názvom „barok“, ktorý sa prekladá z portugalčiny ako „perla nepravidelného tvaru“. Baroko nebolo len novým trendom v talianskom umení a kultúre. Barok v širšom zmysle je špeciálna veda, filozofia, svetonázor modernej doby. Muž barokovej éry odmieta prirodzenosť, stotožnenú s neuveriteľnosťou, divokosťou a ignoranciou. Talian zo 17. storočia je určite dobre oblečený, voňavý pán, ktorý má sebadôveru a pokoj. Žena v barokovom období si cení bledú tvár, nevychádza bez toho, aby si vytiahla pás v korzete a bez nasadenia pätiek. Hlavnými zábavnými udalosťami konca vrcholnej renesancie boli púte na sväté miesta, ktoré nahradili prechádzky v parkoch a záhradách, plesy a maškarády, rytierske turnaje ustúpili jazde na koni a kartovým hrám.
Napriek malej rozlohe krajiny má každá z provincií svoje jedinečné tradície. Za „talianske“ mesto sa považuje Florencia. Rovnako ako v žiadnom inom rohu krajiny neodráža národnú kultúru Talianska. Človek musí iba prejsť mnohými úzkymi ulicami mesta, aby zachytil osobitnú atmosféru svojho života. Florencia dala svetu také mená ako Nicola Machiavelli, Marco da Galliano, Michelangelo, Dante Alighieri, Leonardo da Vinci.
Bohaté storočné dedičstvo predkov, ako aj moderná kultúra Talianska priťahujú do tejto krajiny veľké množstvo turistov, historikov a znalcov vysokého umenia. Dnes je Taliansko jednou z krajín, ktoré turisti najviac navštevujú, a jeho bohaté kultúrne dedičstvo je uložené nielen v národných múzeách, ale aj v najlepších galériách na svete.
