Samotný pojem estetiky k nám prišiel zo starovekého Grécka. Keď starí filozofi prvýkrát premýšľali o rôznych kategóriách a definíciách ľudskej činnosti, dali tomuto názvu úvahy o krásnych a škaredých, ako aj o vnímaní tohto javu zmyslami. Neskôr začali veriť, že estetika je špeciálna teória o tom, čo je krása. Zamysleli sa tiež nad tým, aké formy môžu mať, či už existujú v prírode alebo iba v tvorivosti. Môžeme povedať, že táto doktrína ako disciplína sa zrodila súčasne s filozofiou a je jej súčasťou. Pythagorejci „kombinujú algebru a harmóniu“ kombinujú koncepty krásy a čísel.
Estetika je hodnota. Reprezentácie antického sveta od mýtu po kategorizáciu
Starogrécki filozofi pripisovali osobitný význam myšlienke pôvodu sveta z chaosu a jeho túžbe po harmónii. Ich estetika preto patrila do kategórií ontológie. Makro- a mikrokozmos, tj človek a vesmír, by sa mali navzájom podobať, a to aj v oblasti krásy. Tomuto obrazu sveta zodpovedala aj mytológia staroveku. Sofisti si všimli, že estetické myšlienky často závisia od osoby samotnej a od jej vnímania. Preto zaradili estetiku do viacerých hodnotových kategórií, ktoré tvoria základ jednotlivca. Sokrates naopak navrhol, aby estetika bola etickým pojmom a nemorálnosť je škaredá. Jeho nápady do značnej miery rozvíjal Platón, ktorý poznamenal, že dostávame nápady na prekrásne „zhora, ako by sme si spomínali“. Pochádzajú zo sveta bohov. A nakoniec, v Aristoteles nachádzame celú teóriu, že krása a tvorivosť si vyžadujú filozofickú reflexiu a vedecké vymedzenie. Najskôr navrhol termín „kategórie estetiky“ a uviedol ich do vedeckého obehu. Aristoteles rozlišuje základné pojmy, v ktorých môžete vyjadriť myšlienku kreativity: „krásna“, „vyvýšená“, „škaredá“, „základňa“, „komická“, „tragická“. Pokúsil sa tiež nadviazať spojenie medzi týmito kategóriami a ich vzájomnou závislosťou.
Rozvoj estetického učenia v Európe až do modernej doby
V stredoveku, najmä v ranom veku, dominovalo kresťanské učenie Platóna, že estetika pochádza od Boha, a preto by mala byť „zapísaná“ do teológie a podriadená jej. Thomas Aquinas vyvíja teóriu krásy a účelnosti, pokiaľ ide o Aristoteles. Uvažuje o tom, ako sú povolané kategórie estetiky, aby priviedli človeka k Bohu, a tiež o tom, ako sa prejavujú v prírode, ktorú stvoril. V renesancii získala táto teória veľkú popularitu, pretože hľadanie harmónie v prírode pomocou matematiky a jej vyjadrenia pomocou obrazov a slov sa stalo hlavnou metódou filozofie krásy. Pri definovaní génia Leonarda da Vinciho teda vznikla umelecká estetika. V 19. storočí dominovali tri teórie, ktoré medzi sebou bojovali o popularitu vtedajších intelektuálov. V prvom rade ide o romantický koncept, ktorý tvrdil, že estetika je pre človeka darom prírody, a preto musíte iba počuť jej hlas, aby ste ho mohli začleniť do svojej práce. Potom - Hegeliánska filozofia, ktorá tvrdila, že teória krásy je jednou z foriem rozvoja absolútnej myšlienky a má určité historické etapy formovania, ako aj morálku. A nakoniec, Kantove myšlienky, že estetika je naša predstava prírody ako niečo, čo má účelnosť. Tento obraz sa formuje v našej hlave a my ho sami prinášame do sveta okolo nás. Estetika v skutočnosti pochádza z „kráľovstva slobody“, nie z prírody. Koncom 19. storočia nastáva kríza tradičných trendov teórie krásy, ale to už je predmetom úplne iného rozhovoru.
