Demokratický režim je jedným z najťažších v implementácii iných režimov v politike. Vzniklo dokonca v staroveku a doslova sa označovalo ako „ľudová sila“. Odkedy bola v roku 1260 preložená Aristotelská politika a prvýkrát sa používa slovo „demokracia“, nezastavili sa spory o jej význame a podstate tohto režimu. Spolu s rozvojom spoločnosti sa vyvíjal aj jej chápanie.
V dávnych dobách, počnúc od 5. storočia pred Kristom, sa demokratický režim chápal ako priame pravidlo občanov, ktorí žili v politike s malým počtom obyvateľov. Zakladalo sa na túžbe ľudí spolunažívať, vytvárať výhody pre všetkých, na vzájomný rešpekt. Rozhodnutia sa prijímali väčšinou hlasov slobodných občanov (a na tri milióny obyvateľov neexistovalo viac ako jedno percento). Súčasne mal starodávny demokratický režim niekoľko kvalifikácií: vysídlené, občianstvo a majetok. Demokracia sa vtedy nepovažovala za najlepší režim, pretože v skutočnosti ju nevládli občania s nízkou úrovňou politickej kultúry, ale vládcovia. Demokracia rýchlo prešla do moci davu a potom sa zmenila na tyranie.
Ďalší koncept je legálny alebo klasický. Vyskytlo sa v čase, keď sa formovali národné štáty, ktoré zaberali väčšie územie ako politika, a boli charakterizované konfliktnými vzťahmi medzi tretím panstvom a aristokraciou. Nové kolo vývoja tohto konceptu sa začalo po Veľkej francúzskej revolúcii. Demokratický režim ho začal považovať za taký, ktorý odmieta elitárstvo, monarchiu a formuje ciele trendov v spoločnosti a politike. Bolo potrebné vytvoriť nové vzťahy medzi občanmi a orgánmi spojené s požiadavkami sociálnej rovnosti a autonómie. Demokracia v tomto štádiu bola reprezentatívnou vládou, ktorú volili len bohatí občania.
Existuje niekoľko moderných interpretácií demokratického režimu. Rozdiely v nich vyplývajú z neexistencie jedného princípu analýzy demokracie. Navrhovatelia normatívneho prístupu sa domnievajú, že spočiatku je model demokratickej správy vecí verejných ideálny, v praxi je však nútený prispôsobiť sa praktickým otázkam. Podporovatelia empiricky opisného prístupu sa domnievajú, že režim je kombináciou takýchto politických postupov, zásad, ktoré preukázali svoju účinnosť v praxi. V tomto prípade je vláda, ktorej ľudia už neveria, nahradená úplne bez krvi, pokojne.
Pochopenie tohto fenoménu úplne závisí od toho, na ktoré komponenty autori rôznych teórií zameriavajú svoju pozornosť.
Skúsenosti tridsiatich piatich krajín s demokratickým politickým režimom v praxi nám umožňujú rozlíšiť tieto vlastnosti a atribúty:
1) Zákonnosť, ktorá sa vzťahuje na všetkých. Potvrdzuje sa to počas volebného procesu, keď si ľudia volia svojich zástupcov a tí zase zase robia pre voličov dôležité rozhodnutia. Médiá, záujmové skupiny a nezávislí ľudia zabezpečujú, aby orgány, ktorým odovzdali svoje hlasy, plnili svoje funkcie.
2) Konkurencia. Toto je hlavný jav v demokracii, keď všetci kandidáti majú právo zúčastňovať sa na konkurenčných voľbách, medzi sebou súťažiť o právo zastupovať vôľu ľudu.
3) Prítomnosť niekoľkých politických strán, ktoré pomáhajú ľuďom robiť informované rozhodnutia.
4) Sociálne, občianske a politické práva obyvateľstva.
Demokratický režim sa vyznačuje zraniteľnosťou v prostredí, ktoré sa často mení. Zároveň je to v stabilných spoločnostiach s vysokou organizáciou veľmi účinná forma vzťahu medzi vládou a občanmi.
